Toxický stres

Toxický stres u bábätka a novorodenca. Stretli ste sa už s týmto pojmom?
Môže novorodenec vôbec prežívať stres? Áno, žiaľ môže. Čo ho spôsobuje? Okrem náročného pôrodu jednoznačne aj separácia. Ako tomu predísť? Kontakt koža na kožu ihneď po pôrode (samozrejme pri zdravo narodených deťoch). Nie na 10 alebo 20 minút, ale nepretržite. Tento spôsob starostlivosti pri zdravo narodených deťoch predstavuje biologickú normu. Oddeľovanie novorodencov od matiek je vybočením z tejto normy a neostáva žial bez následkov. Síce sa novorodenec zviazaný a spiaci v perine na výhrevnej podložke môže javiť ako spokojné dieťa, nemusí to tak byť. Mnohokrát má problém s prvotným prisatím sa, je studený a príliš spavý. To, že mama je blízko necíti. A to je podstatný rozdiel. Na začiatku vníma len čuchom a hmatom a dokáže vidieť len cca do 30cm. Preto je potrebné prvé dni prežiť, čo najviac spolu v spojení tiel. Vtedy sa vytvárajú všetky tie najdôležitejšie hormóny lásky, zamilovanosti, prepojenia a hlavne mlieko. A už tu začína téma dojčenie a s ním súvisiace problémy. Na stránke mamila.sk nájdete aj články o klokankovaní predčasniatok, ktoré úplne najlepšie stabilizuje telesné funkcie predčasne narodeného bábätka.

Samoprisatie novorodenca prebieha zvyčajne do 2 hodín od samotného pôrodu. Preto je priam nevyhnutný kontakt koža na kožu a žiadne iné vyšetrenia (meranie a váženie) nie sú pri zdravo a prirodzene narodených deťoch vôbec také nevyhnutné aby nepočkali. V zahraničí je to úplne bežná prax, ale žiaľ v niektorých pôrodniciach na Slovensku len sen. Ako docieliť zmenu? Podľa mňa zmena prichádza zdola (od žien rodičiek), čiže je potrebné už pred pôrodom spraviť informované rozhodnutie a pozisťovať si, kde takéto možnosti máte a akceptujú. Taktiež veľmi dôležité a v aktuálnej situácii až priam žiaduce je, si spísať vlastný (po)pôrodný plán a predstavy. Aby neprišlo k nedorozumeniu alebo nepochopeniu budúcej mamičky. Prosím, nenechajte sa odbiť slovami, že ste premotivovaná alebo priam biomatka. Toto vôbec nie je premotivovanosť, ale absolútna prirodzenosť a jedinečnosť. Ak sa neuskutoční prepojenie matka-dieťa tesne po pôrode, tažko to potom neskôr dohnať. Tieto prvé dni a minúty po pôrode vám už nikto nevráti a sú tak dôležité pre obe strany. Všetko so všetkým súvisí a žena dokáže po pôrode oddychovať aj s dieťatkom na hrudi (tam kde naozaj patrí a sú pre neho vytvorené “luxusné” podmienky na prežitie a skvelý psychický a fyzický začiatok do života!)

A teraz k separácii a následnému stresu z nej. Mozog dieťaťa, ktoré zažilo počas prvých hodín po pôrode separačný toxický stres sa dostane do stavu neustálej ostražitosti. Bude očakávať, že svet nie je bezpečné miesto. Tieto zmeny v mozgu dieťaťa sú permanentné a dokázateľné prostredníctvom magnetickej rezonancie či EEG (nesmierne množstvo výskumov a zahraničnej praxe tento fakt potvrdzuje)

Okno príležitosti predstavuje relatívne krátky časový úsek po narodení, symbolicky vyjadrený počtom prvých 1000 minút života (čo je približne prvý deň života). V tomto dôležitom období by deti mali byť čo najviac v kontakte koža na kožu so svojou matkou, prípadne s otcom, ak to situácia neumožňuje. Dieťa potrebuje citít teplo a náruč a taktieť počuť tlkot srdca. Nie byť zviazané v perinke. Posolstvo výskumu dr. Bergmana je teda myšlienka nulovej separácie bezprostredne po pôrode.

Pocity, ktoré ženy zažívajú, ak sa bábätko neprisáva, sú pocity odmietnutia a zúfalstva. Novozrodené matky majú dojem, že sa to už nezmení, že to tak bude stále. Že im nič nepomôže. Alebo, že by bolo oveľa jednoduchšie prejsť na fľašku s odsatým mliekom alebo sa o dojčenie prestať snažiť úplne. Potreba nadojčiť bábätko je nástojčivá a okamžitá. Niečo treba spraviť. A nesprávne riešenia sú ženám ponúkané oveľa častejšie ako správne. A už vôbec nie je ľahké zorientovať sa, ktoré riešenia sú správne a ktoré nie v dnešnej dobe. Jednoznačne odporúčam ihneď kontaktovať LP (certifikovanú laktačnú poradkyňu).

Žijeme v príliš premodernizovanej dobe, kde sa prirodzené veci javia ako nadštandart. Neprirodzenosť máme pevne v hlave zakorenenú ako jediné správne riešenie situácie. Ak žena vyjadrí, že chce niečo inak, často sa jej nevyhovie a nedostane sa jej podpory. Jej žiadosť a nutkanie urobiť niečo inak býva veľakrát zatlačená a nič navyše sa nekoná. Nechcem v tomto článku porovnávať pôrod na Slovensku a v zahraničí. Toto nie podstata článku. Oba pôrody som si našťastie zažila v Rakúsku a vždy mi bolo vyhovené. Na všetko sa vopred opýtali, dieťa mi nikto nemal potrebu brať a nad separáciou sa tu len krúti hlavou.

Pre príklad tu uvediem cicavce napr. len také opičie matky. Čo robia tesne po narodení opice? Zviažu ju do periny? Dajú ju na výhrevnú podložku? Nie. Neustále potrebujú mať svoje malé “bábo” pri sebe a na sebe. Je to ich inštinkt/ intuícia a inak nedokážu konať a prežiť. My žijeme až príliš moderne, a ja si občas kladiem otázku, prečo my ženy častokrát nepočúvame svoje srdce a intuíciu a dáme na rady lekárov, aj keď je už dávno jasné a potvrdené, že to takto nie je mnohokrát správne? Počúvame autority a najmä mužov lekárov, ktorý častokrát nemajú to, čo má žena vo svojom vnútri. A tak sa potom stane vo vačšine prípadov, že matka ide sama proti sebe, počúvne, a následne sa odpája od vlastného dieťaťa. Prepadne do popôrodnej depresie a psychika dokáže narobiť v období 600nedelia riadnu škodu. Nielen v dojčení ale v celkovom vzťahu a starostlivosti o vlastné dieťa. A toto nie sú moje ,,fatamorgány,, ale žiaľ častá realita. Na instagrame mi píšete veľa správ, vaše popôrodné príbehy aj zranenia duše, rutiny, ktoré sa na vás až príliš často opakujú a prevádzajú. Je mi smutne, keď to čítam.

Cieľom tohto článku nie je znevažovať nemocničný personál, pretože často konajú a jednajú najlepšie ako vedia, a veľmi si vážim prácu zdravotníkov. Ale ženy moje milé, budúce aj súčasné matky. Nedajte si prosím vziať svoje práva a kompetencie pri pôrode a ani po. Pre niekoho sú toto možno žvásty, ale pre psychické zdravie a vitalitu ženy je to veľmi dôležité prežiť v pokoji, láske, pochopení a nie v separácii od svojho vysnívaneho dieťatka.

Tento článok je napísaný srdcom, s láskou k pôrodu a prianím aby aj na Slovensku bola ukončená rutinná separácia a bol akceptovaný nepretržitý kontakt koža na kožu po pôrode ako najdokonalejší a najprirodzejší akt pre zdravý začiatok života dieťaťa a ženy ako matky.

Tento článok je venovaný mne veľmi blízkej osobe, ktorá ma inšpirovala všetko zhrnúť a vypísať to, čo už dlho potrebujem a cítim vo svojom vnútri. Verím, že pômože iným vnímavým a vedomým ženám na ich ceste stať sa spokojnou a vyrovnanou matkou.

S láskou

Vaša Diana ♥