Spánok – nespánok alebo negatívna skúsenosť so spánkovým tréningom

Spánok bábätiek a detí – tak často diskutovaná téma. Dovolím si tvrdiť, že asi najkontroverznejšia doteraz, o akej som písala. Nekonečné rady od okolia, otázky ako spí, ako často sa v noci budí a či moje dieťa prespí už celú noc? Doslova ma to ničilo 😦

Na začiatok by som rada hneď v úvode podotkla, že v celom článku mi nejde o to odsúdiť tých, ktorí si cestu spánkového tréningu zvolili. Chcem len úprimne zazdielať svoju skúsenosť pre iné mamičky, ktoré sú si napríklad neisté, tak ako som bola ja pred 2 rokmi, sú citlivé a cítia v kútiku svojho srdca, že toto nie je cesta pre nich, aj napriek tomu, že od okolia pociťujú veľký tlak. Chcem jednoducho týmto článkom poukázať na to, aké môžu byť i negatíva spánkových tréningov a taktiež vyjadriť podporu pre tie ženy, ktoré si myslia, že toto obdobie neskončí a nikdy sa už poriadne nevyspia. Že takéto spánkové poradenstvo nie je ozaj pre každého, pretože môže zanechať, žiaľ, veľké rany na oboch stranách.

Často mi bolo opakované, že po roku by už môj syn mal prespať celú noc. Že celonočný spánok potom vplýva aj na jeho zdravie a odzrkladluje sa následne aj na jeho dennom správaní. V tomto nespavom období som si myslela, že niečo nie je v poriadku. Začala som synov spánok vnímať ako problém a riešit ho. Problém som však mala ja sama… v sebe… nevyriešený… a bol to jedine môj problém… Nie jeho, lebo to, že sa v noci budil a nespal podľa akýchsi tabuliek skutočne nebol jeho problém. Veľmi ma mrzí, že na Slovensku sa v súčastnosti rozmáha trend trénovania a učenia detí zaspávať čoraz viac, ale rodičia často netušia, čo sa ukrýva aj za jeho pozadím.

Realita je taká – že normálne zdravé bábätká sa v noci budia, aby boli uspokojené ich rozmanité potreby jedinečným prostriedkom – napríklad aj dojčením. Pozitívna spánková asociácia nie je ani tmavá miestnosť, ani mojkáč ani perinka, tak ako to propagujú spánkoví poradcovia. Jedine rodič a jeho bezpečie je pre dieťatko tá najlepšia možná asociácia na zaspávanie a pokojný spánok. Navyše bábätká nemajú ešte úplne dozretý mozog aby chápali isté súvislosti a nemanipulujú ani nevydierajú matku svojim plačom (tak ako to v plánoch môžu často tvrdiť spánkoví tréneri). Plač je ich jediný komunikačný nástroj, akým dokážu dať najavo svoju nespokojnosť. Plač je pre dieťatko stresujúci, obzvlásť pre úplne malé bábätká.

Dieťa sa nepotrebuje učiť zaspávať bez pomoci rodičov. Naučí sa to samo, prirodzene, tak ako sa naučí chodiť, jesť aj rozprávať. Preto som sa rozhodla napísať článok o našej negatívnej skúsenosti so spánkovým tréningom a pripojila som aj zopár príbehov od iných mamičiek, ktoré mali so spánkovým poradenstvom podobnú negatívnu skúsenosť. Páči sa, môj úprimný príbeh, ktorý by som najradšej vymazala z mojich spomienok:

,,Od začiatku nebol náš synček najlepší spáč. Vlastne bol úplne normálne dieťatko, ale to sme si my vtedy nemysleli. Boli sme čerství rodičia, nemali sme o rodičovstve a materstve nič podchytené, keďže v našej rodine žiadne iné malé deti a bábätká neboli. To, že sa budieval čoraz častejšie a cez deň ho bolo zložité uspať, sme začali vnímať ako veľký problém. Cítila som sa z celej situácie a nespánku veľmi vyčerpaná a zúfalá. Myslela som si, že takto prerušované nočné spánky budú mať dopat aj na jeho zdravie. Preto sme cca asi v jeho 13 mesiacoch objavili na internete jednu stránku, ktorá sľubovala hotové zázraky 👉 samostatné zaspávanie dieťaťa a to, že prespí celú noc bol pre nás úplný sen. Rozhodli sme sa, že si tento spánkový tréning zaplatíme a skúsime. To sme ale ešte nevedeli, aké peklo nás doslova čaká. Na základe dotazníka, ktorý sme pred tým museli vyplniť, nám bol vypracovaný plán spánku nášho dieťatka. Až teraz, keď o tom takto píšem, mi je zo seba zle, že nám plán denného aj nočného spánku vypracovávala úplne cudzia osoba, ktorá naše dieťa nikdy nevidela ani nepoznala 😦 Keď sme plán obdržali mohli sme začať. Bola som upovedomená, že bez plaču to asi nepojde. Ale ten plač bol doslova niečo hrozné. K postielke sme mali chodiť len počas akýchsi intervalov. Spomínam si, ako som počas jedného plakania priamo volala s trénerkou a hovorila mi, že do izby nesmiem ísť a mám byť konzistentná a potom sa už konečne vyspíme, že to za to určite bude stáť. V noci bolo moje dojčenie označené ako negatívna spánková asociácia, a bolo mi odporučené s ním v noci prestať. Denný spánok nám bol naprogramovaný na hodiny presne, čo mi spôsobovalo nesmierny stres, pokiaľ sme mali niekam ísť. Dieťa predsa nie je stroj, aby spávalo ako robot na povel. Keď si to tu teraz spätne premietam a uvedomujem, po celom tomto strašnom spánkovom divadle náš Leo spával chvílu sám, a aj sám zaspával. Ale to trvalo naozaj len malú chvíľu. Potom ochorel a celý spánok a režim to opäť narušilo, a navyše sa nám synček komplet celý vyhádzal. Ekzém zo stresu a nespracovaných situácií, čo v postielke kvôli nám zažíval. Ach, celý tento spánkový tréning vo mne zanechal len negatívne pocity, ako aj veľké zlyhanie mojej materskej intuície a do dnes si to neskutočne vyčítam a ľutujem, že som sa na toto vôbec dala a zaplatila za to ešte aj nemalé peniaze. Neskôr som sa dozvedela, že metóda, ktorá mala nášho synčeka naučit spať sa volá Estivillova metóda uspávania.

Teraz, keď to tu znova všetko opisujem a čítam po sebe, premýšlam, že čo by mi vtedy skutočne pomohlo. A napadá ma len jediná vec – podpora. Podpora od iných mamičiek a žien, že je to normálne, že to zažívajú aj ony a im sa podobné nespánky dejú tiež. Keby mi niekto povedal, že to bude trvať už len chvílku, a že to ako sa synček budí, vlastne ani problém nie je (keď tak len v našej hlave). Kiež by som si už vtedy prečítala zopár kníh a ukludnila sa, že to ako spí neovplyvní moje ani jeho zdravie. Že spoločné spanie by vyriešilo hneď oveľa viac problémov a uľahčilo by nám úplne celú nočnú starostlivosť o naše dieťa.

Keď som si toto všetko upratala v hlave, poriešila si sama v sebe to čo ma vlastne skutočne trápi, nesmierne sa mi uľavilo. Syn nám ukázal aj napriek tomuto všetkému, že kde je jeho miesto a do dnes spáva s nami a rád. A my mu to viac neodopierame. Žiadny spinkáč, ani šum, ani postielka nenahradí rodiča a jeho blízkosť.

A tu by som chcela poukázať na jeden fakt – očakávaný vzorec správania je pre matku a dieťa spať spolu, kde sa dieťa môže dojčiť počas noci kedykoľvek chce. Normálne zdravé dojčené dieťa spiace so svojou matkou neprespí noc (povedzme 7-9 hodín bez prerušenia) až do veku 3-4 rokov, aj keď už nočné dojčenie nepotrebuje. Ako som už vyššie napísala je to NORMÁLNE a ZDRAVÉ. Aj keď spánkové tréningy označujú dojčenie ako negatívnu a rušivú spánkovú asociáciu. Výskum Dr. Jamesa McKennu ohľadne spoločného spania jasne poukazuje na nebezpečenstvo osamelého spánku malých detí, keď tieto deti vkĺzajú do abnormálnych fáz veľmi hlbokého spánku, pri ktorých je pre ne veľmi ťažké sa vyrušiť, keď nastane apnoe (zastavenie dýchania). Pri spoločnom spaní matka monitoruje spánok a dych dieťaťa, dokonca i keď sama spí. Keď u dieťaťa nastane apnoe, vyruší dieťa svojím pohybom a dotykom. Toto je považované za hlavný mechanizmus, ktorým sú deti spiace s matkou chránené pred syndrómom náhleho úmrtia. Inými slovami, mnoho prípadov tohto syndrómu u detí, ktoré spia samé, pripisujeme tomu, že sa tieto deti naučili prespať dlhé časové úseky vo veľmi skorom veku, takže sa ocitajú v dlhých fázach hlbokého spánku, nastane apnoe, a nablízku nie je nikto, kto by to spozoroval a vyrušil ich, takže nezačnú znovu dýchať. Spoločné spanie tiež umožňuje sledovať teplotu dieťatka počas noci a byť pri ňom, keď zvracia, rozkašle sa, či proste zabezpečiť normálne bezpečné prostredie, ktoré bábätko či dieťa prirodzene očakáva.

Je to však pohodlné pre rodičov? Nie…

Je pre niektorých “prvorodičov” náročné prispôsobiť sa? Môžem potvrdiť, že áno! Tak to bolo napríklad aj v našom prípade. Niet potom pochýb, že priepasť medzi tým, čo nás učí naša premodernizovaná kultúra očakáva od spánku dieťaťa (prečítať rozprávku, prikryť, zhasnúť svetlo a nevidieť sa nasledujúcich 8 hodín) a skutočnosťou, ako zdravé a normálne deti naozaj spia, je obrovská.

Prvé kroky, ktoré vedú k vysporiadaniu sa s faktom, že vaše dieťa neprespí noc, či nechce spať bez vás, sú uvedomiť si, že:

Neprespať noc do veku 3-4 rokov je normálne a zdravé správanie sa ľudských mláďat.
Naše/vaše dieťa nie je náročné, ani vami nemanipuluje, je normálne a zdravé a správa sa primerane svojmu veku a druhu.

Preto by som Vás všetkých, čo toto čítate, a najmä tehotné žienky, chcela vyzvať. Spánkové tréningy a vyplakávacie metódy môžu veľmi vplývať na psychiku a problémy v neskoršom veku. Nie dnes, ani zajtra, pokojne sa všetko môže prejaviť v puberte alebo aj v dospelosti. Toto ostane navždy v podvedomí človeka. Často ako základ nevyriešených problémov, ktoré si prinášame z detstva do dospelosti.

Avšak existuje niekoľko metód učenia detí zaspávať a spať. Niektoré sú označované za jemné a citlivé ale všetky vychádzajú z predpokladu, že dieťa si potrebuje vypracovať návyk, ako zapsať bez rodičovskej pomoci. A ak ho necháme samo, postupne na to príde. Pochopí totiž, že ak bude plakať, rodič mu aj tak nepomôže. Dieťa proste rezignuje a uvedomí si, že rodič na jeho plač nereaguje a nepríde. Takýto vyplakávací tréning môže spôsobovať problémy s emóciami, správaním či vzťahovou väzbou, ktoré sa často prejavia až o niekoľko rokov. (zdroj – Psychológia pre milujúcich rodičov)

Dovolím si ďalej zazdielať aj zozbierané príbehy mamičiek, ktoré spánkové a vyplakávacie metódy absolvovali a majú s nimi podobne negatívne skúsenosti (všetky sú anonymné, pre zachovanie ochrany súkromia daných osôb)

Príbeh 1. — ,,Fyzické aj psychické vypätie síl, hádky, stres. To všetko nám spôsobil dcérkin neutíchajúci plač a jej časté budenie počas noci. Z tejto zúfalej situácie sme videli východisko práve v spánkovom tréningu. Povzbudením pre nás boli aj pozitívne recenzie na stránke a viera v to, že to pomôže nielen nám, ale najmä nášmu dieťaťu. Keď sme sa v júni 2019 pustili cestou spánkovej „tortúry“, mala dcéra necelý polrok. Na jej srdcervúci plač sme boli „zvyknutí“, ale vôbec sme netušili, že vydrží plakať s prestávkami aj dve hodiny. S partnerom sme sedeli na opačných koncoch izby, držali si hlavu v dlaniach a snažili sa myšlienkami upokojiť plačúce dieťa v postieľke v spálni. Priali sme si, aby zaspala: sama, v tme, bez našej náruče, bez našej pomoci. Po takmer roku mi tieto slová znejú absurdne. Stále nedokážem uveriť, že sme to podstúpili, že sme sa dokázali niekoľko týždňov večer čo večer klamlivo presviedčať o tom, že už ten ďalší deň určite zaspí pokojne a bez plaču. Hanbím sa sama pred sebou. Hanbím sa o tom hovoriť. Sklamanie a opovrhnutie, ktoré voči sebe za toto rozhodnutie cítim, potrvajú ešte dlho a budú ma prenasledovať ako lepkavý tieň. Dcérku už vyše roka uspávam výhradne kojením, ktoré poradkyňa označila ako „negatívnu spánkovú asociáciu“. Verím, že sme nášmu dieťaťu neublížili, a že tak nebudú robiť ani iní rodičia. Jedinou pozitívnou vecou, ktorú nám tréning doprial, je poznanie, že máme doma vytrvalú a tvrdohlavú bojovníčku”

Denník mamičky po neúspešnom tréningu a jej pocity

Príbeh 2. — “Do spánkového tréningu som šla aj preto, že mi bolo povedané, že to bude pre nás zdravšie a dcérka bude lepšie prospievať a bude pokojnešia počas dňa. Samozrejme, vraj budeme častejšie choré pre nedostatok spánku. Keď sa moja dcérka začala často budiť úplne ma to prevalcovalo. V televízii som videla spánkovú poradkyňu. Tak som sa s ňou skontaktovala, aj na odporúčanie mojej známej. Išla som do týždňového tréningu, pričom som ale nechcela žiadne drastické metódy vyplakávania osamote. Bolo to o tom, že som jej mala nastaviť presný režim dňa, aj s jedením a v noci som sa mala dopracovať k nedojčeniu (alebo max 2x za noc) a samostatnému zaspatiu v postielke. Cez deň som ju mala po 30min doobedného spánku chodiť budiť a poobede mohla spať max 2 hodiny. Išlo to postupne, no plaču sme sa nevyhli aj keď to dcérka rýchlo dala a dokonca prespala celú noc. No mne to nebolo príjemné, aj keď som s ňou stále bola, a keď plakala, nosila som ju, hladkala, spievala a podobne. To ale bolo ku koncu už proti odporúčaniam poradkyne. Taktiež som ju nebudila často cez deň (iba parkrát a prišlo mi to veľmi nesprávne). Čo chcem ale povedať, že dcérka spinkala dlhšie ale potom prišli teploty, samozrejme celonočné dojčenie a boli sme tam, kde predtým. Ja som to prijala aj ked som typ, ktorý potrebuje spánok, neviem si predstaviť, že by som ju nútila spať inde ako pri mne na posteli. Mohla by som o tejto skúsenosti veľa hovoriť, no podstatné je, že učiť spať nikdy nevydrží, lebo podľa mňa to nie je prirodzené.”

Príbeh 3. — ,,Tento tréning je úplná hlúposť. V návale nervov, že pár dní dcérka nechcela spať som si ho objednala a potom veľmi olutovala. Nútiť dieťa spať spôsobom – lažkaj si, lažkaj si a tlapkať na postel, to ako ktoré 11m dieťa prosím pochopí? A mala som to skúšať aj 70min. Aj tak sa tie spánky menia a možno “pomôže” na 2 mesiace a príde opäť regresia a opäť sa to celé rozhádže. To aby som platila každú chvíľu 🙄,,

Príbeh 4. — “Môj chlapček bol celkom dobrý spáč. Od cca 3 mesiacov prespal celé noci, až kým nezačal štvornožkovať a objavovať svet. Vtedy pre nás začalo obdobie, aké sme si s manželom už nepredstavovali, že môže prísť. No jednoducho, malý bol schopný byť hore aj celú noc a to každú noc. S obrovským plačom, sťa by ho rezali. Začali sme pátrať, čo sa mohlo stať, a tak sme sa dostali k spánkovej poradkyni. Nuž spôsobov, ako malému pomôcť nám ponúkla niekoľko. Samozrejme, pri každom totiť naše dieťa opustím a nechám ho plakať. Nuž skúsili sme ale nikdy nie ako nám kázala naša spánková poradkyňa. Nedokázala som to. Nikdy som ho nedokázala položiť do postielky, že odídem a nechám ho plakať a aby som sa v intervaloch vracala k postielke a tíšila dieťa ktoré sa mi neraz pozvracalo od hurónskeho plaču. Bola som rada, keď celé to poradenstvo skončilo a nikto na mňa netlačil ako správne ukladať moje dieťa. Naša poradkyňa nám vôbec nepomohla. Ako aj mohla? Veď môjho chlapčeka nikdy nevidela a netuší ani aký je typ človiečika. Jej rady boli častokrát strohé, akoby písané narýchlo za jazdy, velakrát omylné.”

Toto sú reálne príbehy a pocity mamičiek, ktoré zozbierali odvahu a napísali mi ich príbehy na instagrame. Moc im za to ďakujem, pretože mi taktiež dodali silu a odvahu vypustiť zo seba tú ťarchu, ktorú si so sebou od tejto doby nesiem. Verím, že môj syn mi to odpustil, a keď si to všetko môžem teraz porovnať s druhým synčekom, je to úplne iné. Už len moje iné nastavenie, uvedomenie si, že deti neprespia celú noc, že spoločné spanie aj dojčospánok sú pre mňa obrovským uľahčením nočnej starostlivosti o dieťatko ❤ A veru, ešte som aj lepšie a plnohodnotnejšie vyspatá, ako keby som mala k postielke a dieťatku neustále vstávať.

Na záver by som napísala ešte zopár slov. Pred pár dňami som mala možnosť vidieť vypracovaný spánkový plán pre 3-mesačné bábo. Odvtedy mi ostalo naozaj tažko a zle. Toto sa skutočne nemôže ďalej diať a musí to skončiť. Nie je to pre každú mamičku. Rady ako dojčiť v noci 2 max. 3x pri takto malom bábätku mi prídu naozaj absurdné. Takto malé dieťatko nemá ešte úplne dozretý mozog aby chápalo, resp. nechápalo prečo mu maminka nedá mliečko, ale dá mu ho až za hodinu. Navyše je dokázané, že najvyššia tvorba mlieka a prolaktínu sa deje hlavne v noci, čiže, keď takto niekto zasahuje do nočného dojčenia, môže to viesť k skorému zníženiu tvorby mlieka, dojčenskému štrajku a následnému odstaveniu.

Preto prosím, načúvajme potrebám svojich detí. Neodpájajme sa od nich. Prišli na tento svet, vybrali si nás, aby dostali lásku, nehu, bezpečie, dotyky a objatia. Láskou a dotykmi dieťa nerozmaznáme. Nikdy. Preto zahoďme za hlavu všetky tieto naučené staré programy a režimy, a poďme vytvoriť nové, krajšie a láskavejšie prostredie pre naše deti a ich budúcnosť. Pretože práve fyzický dotyk a nie separácia je jedným s najjednoduchších prejavov lásky, ktorý všetky deti napĺňa a uisťuje o našich citoch k nim ♥

S láskou Vaša Diana ♥